Krivé zrkadlo

Otvorené dvere lákali svojou tajomnosťou. Bola v nich ukrytá tma tmúca, ponúkajúca nečakanému návštevníkovi pocit dobrodružstva, či nových objavov. Keďže dvere boli  staré  aj objavy museli byť zákonite staré tiež.  Ale o tom Anna netušila, vedela, bola vedená vedieť, že tušeniam sa poddávať nemá. Nie je správne tušiť, pretože skutočnosť može byť úplne iná ako predtuchy. Annin svet bol jednoduchý, hoci Anna ako jedinec bola zložitá, možno ani nechcela žiť v takomto jednoduchom svete, ale vzhľadom na to, že nevedela, že je zložitá, spokojnosť patrila k jej súčasti.

Anna sa rozhodla pracovať. To, že sa rozhodla pracovať bolo chvályhodné, avšak nie jednoduché. Bola totiž rómka a teda nie príliš zaujímavý materiál pre potencionálnych zamestnávateľov. Pani na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Žiline sa na ňu pozerala ako na dotieravý hmyz. V snahe čo najskôr ju poslať do horúcich pekiel, teda tam, odkiaľ sa počerná Anna práve vynorila, podstrčila jej na podpis osobnú kartu občana vedeného v evidencii na ÚPSVARE. Anna sa na ňu díva, žmurká čiernymi očkami : „Ale, ale…ja chcem pracovať, chcem robiť pani vedúca, nedalo by sa nejak…hádam…možno. “ Zaskočená úradníčka, zvyknutá na občasné poryvy, záchvaty pracovitosti, či ako inak by sa to dalo nazvať : „A kde by som Vás mala odporučiť ? Do obchodu, za pás…možno upratovať, ale aj to by bol problém, pošlú mi Vás naspäť dieťa moje…“Uľútilo sa pani Magde dievčaťa. „Hádam, “ – spomenula si náhle na podivného mužíka, ktorý včera, presne keď sa chystala na odchod a po celom dni mala toho naozaj dosť, veď nezamestnaní vedia človeka zničiť, vycicať, zbaviť prirodzenej slušnosti a Boh vie, že Magda slušná je, otvoril dvere bez zaklopania. Bol divný, takže nespustila svoje zvyčajné, návštevné hodiny skončili, nech sa páči, môžete nás navštíviť, zajtra…( inokedy, alebo nikdy…), sadla si na vychladnutú stoličku a čakala. „Potrebujem človeka. Jedného človeka….“ 

Anna dostala prácu. Šťastím celá bez seba objímala všetkých naokolo v poradí, akom jej prišli pod ruku. Dve sestricky, mamu, otca bude objímať až keď sa vráti, kope v susednej dedine kanalizáciu…Pán, ktorý sa jej predstavil ako Juraj Čurný ju požiadal o schôdzku, pracovnú a dnes nastupuje. Je to rýchle, ale veci v jej živote rýchle ešte neboli, vždy sa iba ťahali, plynuly, raňajky, večere, dni, týždne… Skontroluje sa v zrkadle, nikdy pekná nebola, pohľad na seba jej to iba zopakuje, nič s tým nenarobí, je to tak. Je ťažké byť cigánka a ešte ťažšie byť nepekná cigánka.

V období v ktorom Anna prežívala svoju malú radosť, snáď najväčšiu v svojom doterajšom živote, samozrejme okrem narodenia sestričiek, ktoré jej po príchode na svet opantali srdce v inom živote sa diali iné veci, tak ako sa v iných životoch zvyknú diať. Na okraji mesta v ktorom Anna bývala, vychádzala cesta, po ktorej ak človek dostatocne dlho šiel, dostal sa k obydliu zdanlivo malému, avšak ako vieme zdanie je vždy iba zdanie. Dom, sídlo, alebo ako inak by sa staré bývanie nazvať dalo, pozostávalo z dvoch oddelených súčastí, bolo starobylo zdobené hlavne na oknách, ktoré sa pozerali na návštevníka klipkajúcimi okenicami a tento chtiac, či nechtiac nadobudol dojem, že ho snáď pozorujú. V jednom z nich bývala Matilda. Dievčatko krásne, ľúbezné, vo veku v ktorom rodičia nad deťmi strácajú moc, autoritu.